ZÁDRŽNÉ PRÁVO – ČO JE TO ?

Zádržné právo (alebo retenčné právo) patrí medzi tzv. zabezpečovacie inštitúty. Zádržné právo nemusí byť vopred dohodnuté v zmluve, vyplýva zo zákona. V rámci zádržného práva osoba - veriteľ, ktorá je povinná vec vydať, môže vec zadržať na zabezpečenie svojej pohľadávky až do jej uspokojenia. Zadržanie veci je jednostranný právny úkon veriteľa. Zádržné právo má praktický význam v právnych vzťahoch, v ktorých jedna zmluvná strana prenecháva, z akéhokoľvek právneho titulu, druhej zmluvnej strane do dočasného užívania hnuteľnú vec. V praxi je možné sa stretnúť so zádržným právom pri výpožičke, úschove, skladovaní, zmluve o dielo a tzv. nepomenovaných zmluvách (napr. zmluva o spolupráci).

Pre dlžníka (toho, kto je povinný si splniť svoju povinnosť zo zmluvy, teda nie iba z pôžičky, ale aj z inej zmluvy) môže byť zádržné právo pomerne rizikové. Veriteľ môže na zabezpečenie svojej pohľadávky zadržať vec akejkoľvek hodnoty a pokiaľ je pohľadávka medzi stranami sporná, môže to trvať aj niekoľko rokov kým sa súdny spor právoplatne skončí.

KEDY MÔŽE VERITEĽ UPLATNIŤ ZÁDRŽNÉ PRÁVO ?

Na to aby mohol veriteľ vec oprávnene zadržať musia byť splnené súčasne viaceré podmienky:

1. existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ povinný vydať vec,
2. predmetom pohľadávky je splatná peňažná pohľadávka (pohľadávka musí byť peňažná a musí byť splatná v momente, keď vznikne veriteľovi povinnosť vec vydať),
3. zadržaná vec má povahu hnuteľnej veci (nemožno zadržať nehnuteľnosť alebo pohľadávku),
4. veriteľ má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe (na základe určitého právneho titulu, teda nie svojvoľne).

Okrem toho je tu dôležité určenie správneho dátumu nadobudnutia splatnosti peňažnej pohľadávky. Iba vtedy ak je pohľadávka splatná je totiž veriteľ oprávnený nevrátiť vec, ktorá patrí dlžníkovi. Veriteľ si musí vo vzťahu k dlžníkovi splniť oznamovaciu povinnosť ohľadom dôvodu zadržania veci.

KEDY JE UPLATNENIE ZÁDRŽNÉHO PRÁVA VYLÚČENÉ ?

Vylúčiť zádržné právo veriteľa v zmluve nie je možné. V prípade, že by sa v zmluve zmluvné strany odchýlili od právnej úpravy a vylúčili by zádržné právo veriteľa, je možné takýto úkon posúdiť aj ako vzdanie sa práv vopred. Toto však nie je právne možné, a preto by takéto dojednanie bolo neplatné. Uplatnenie tohto práva je obmedzené len zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi. V zmysle zákona zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva. Ide napr. o situáciu, keď je vec odovzdaná s pokynom odovzdať ju tretej osobe.

POKRAČOVANIE ČLÁNKU POD REKLAMOU

ZÁDRŽNÉ PRÁVO vs. ZÁLOŽNÉ PRÁVO

Zabezpečenie pohľadávky zádržným právom má, v niektorých prípadoch, prednosť pred záložným právom, ktoré vzniká na základe dohody zmluvných strán a je zakotvené v zmluve. 

(Viac o záložnom práve sa dočítate v článku Záložné právo v skratke)

Prednostné postavenie zádržného práva sa prejavuje napr. pri dražbách podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, keď sa záložný veriteľ v určitej situácii môže uspokojiť len predajom v dražbe. Môže tu dôjsť k situácií, keď zadržanie veci znemožní alebo oddiali uspokojenie záložného veriteľa zo zálohu. V prípade exekúcie bude mať tiež zádržné právo veriteľa prednosť pred uspokojením záložného veriteľa zo zálohu. Naproti tomu v konkurznom konaní sa toto neuplatní a prednosť bude mať veriteľ s časovo skorším zabezpečovacím právom bez ohľadu na druh tohto zabezpečovacieho práva.

PRÁVNA ÚPRAVA ZÁDRŽNÉHO PRÁVA

Základnú právnu úpravu tvoria ustanovenia § 151s až § 151v zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník má pri niektorých zmluvných typoch osobitnú úpravu zádržného práva, ktorá je v podstate obsahovo zhodná s úpravou v Občianskom zákonníku. Konkrétne ide o tieto zmluvy: Zmluva o skladovaní (§ 527 až 535), Zasielateľská zmluva (§ 601 až 609), Zmluva o preprave veci (§ 610 až § 629) a Zmluva o bankovom uložení veci (§ 700 až 707).